Aké sú teda tieto osi, podľa ktorých sa rozdeľuje slovenský volič? Základné členenie politickej scény na ľavicu a pravicu je jasné. Na ľavej strane spektra máme Smer, SDĽ, KSS, ale aj ZRS, či zaniknuté strany ako SOP, SDA, SDSS a pod. Takisto nie je ďaleko od pravdy tvrdenie, že aj veľká časť voličov SMK je ľavicovo orientovaných. Na pravom spektre máme SDKÚ, KDH, SaS, ale aj menšie strany ako OKS, Slobodné fórum, Nádej, prípadne zaniknuté strany ako ANO. Takisto sem môžeme pripočítať časť maďarských voličov. Začína sa nám formovať aj extrémna pravica a to v podobe ĽS Naše Slovensko. Mnohí sociológovia však poukazujú na fakt, že slovenskí voliči nie sú vyhranení nejako výrazne, čo sa týka pravo-ľavého zmýšľania. Toto delenie nie je na Slovensku také výrazné, ako v mnohých iných štátoch (nehovoriac už o štátoch, kde existuje systém dvoch dominantných strán). Veľká časť voličov sa považuje za stredových voličov.
Druhou výraznou osou (a pravdepodobne najdominantnejšou) je členenie voličov kultúrne, resp. civilizačne. Východ verzus Západ. Nie v zmysle geografického delenia Slovenska, ale v rovine myslenia. Ide o boj pluralita verzus autorita. Kým východné myslenie hľadá nejakú autoritu – silnú osobnosť, ktorá povedie a ochráni národ, západné myslenie sa vyznačuje pluralitou – fragmentáciou myšlienok i politických predstaviteľov. Autoritárske myslenie je zakotvené hlboko v myslení slovenského národa a pramení nielen z historického pozadia (Hlinkovo obdobie, budovanie kultu osobnosti počas komunizmu), ale aj z geografickej polohy na hranici východnej a západnej Európy. Východná Európa sa ešte stále vyznačuje silnými vodcami – Putin, Janukovič, Lukašenko, ale aj Orbán, Mečiar, Fico, atď (podobne je na tom aj Južná Európa – napr. Berlusconi v Taliansku). Títo vodcovia chcú chrániť národ pred vonkajším, ale aj vnútorným nepriateľom (pred zahraničnými monopolmi, Amerikou, Bruselom, finančníkmi...). Pre západné myslenie je typická skôr mnohorakosť myšlienkových prúdov. Vedľa seba koexistujú ateizmus a náboženstvo, katolicizmus a protestantizmus, moslimovia a kresťania, cudzinci a domáci obyvatelia, konzervatívci a liberáli, Friedmannovci a Keynesovci, atď. Časy nedotknuteľných stredovekých panovníkov, Napoleonov a Hitlerov pominuli. Súťaž osobností nahradila súťaž myšlienok. Na Slovensku v 90. rokoch delenie na autoritu vs. pluralitu predstavovalo delenie HZDS vs. všetci ostatní (teda ľavica aj pravica). Po nástupe Fica sa toto delenie mierne preklopilo a splynulo s delením pravica vs. ľavica. Autorita splynula s ľavicou, a pluralita splynula s pravicou. A potvrdzujú to aj výsledky tohtoročných volieb.
Za tretiu výraznú os by sme mohli považovať delenie na konzervatívcov a liberálov. V slovenských podmienkach je však liberálny volič už 20 rokov menšinovým druhom. Slovensko je silne konzervatívne. Liberálny volič dokáže zviesť vyrovnaný boj s konzervatívnym len v mestskom prostredí, na vidieku konzervatívny volič valcuje. Za liberálneho voliča možno na Slovensku považovať voličov SaS a SDKÚ, prípadne SDĽ. Určite sa ich niekoľko nájde aj v ostatných stranách, ale ide o zanedbateľné a ťažko vyčísliteľné percento. Za konzervatívcov môžeme považovať nielen voličov KDH, ale aj Smeru, SNS, HZDS a väčšinu voličov maďarských strán.
Štvrtá pre Slovensko typická os je (bohužiaľ) delenie na národnostnom princípe. Na jednej strane barikády stoja maďarskí voliči a na druhej nacionalisti. V priestor medzi týmito pólmi je umiestnená väčšina voličov podľa miery tolerancie k menšinám, predovšetkým k maďarskej. Z politických strán možno medzi nacionalistov zaradiť SNS a ĽSNS. K stranám s nižšou mierou tolerancie možno zaradiť Smer a čiastočne aj HZDS. Naopak na druhom póle stojí SMK a Most. A za strany s vysokou mierou tolerancie možno zaradiť SDKÚ, KDH, SaS, OKS a SDĽ.
Na základe takéhoto štvorúrovňového členenia si môžeme urobiť lepší obraz o slovenskej politickej scéne, ako len na základe štandardného pravo-ľavého delenia. Lepšie vysvetľuje také anomálie, ako napríklad vládnu spoluprácu konzervatívnych a liberálnych strán(2002,2010), prípadne pravicových a ľavicových (1998) alebo pytačky konzervatívnych strán Smeru a KDH (2010).